Teplota topenia polykaprolaktóndiolu je primárne ovplyvnená jeho molekulovou hmotnosťou a molekulárnou štruktúrou, čo vedie k variáciám v rôznych stupňoch produktov. Vo všeobecnosti majú nízkomolekulové polykaprolaktóndioly relatívne nízke teploty topenia; so zvyšujúcou sa molekulovou hmotnosťou sa zlepšuje pravidelnosť molekulárnych reťazcov a stupeň kryštalinity, čo vedie k zvýšeniu teploty topenia. Zatiaľ čo teploty topenia niektorých bežných produktov polykaprolaktóndiolu zvyčajne spadajú do rozsahu 40–60 stupňov, špecifické hodnoty sa musia určiť na základe kvality produktu a skutočných výsledkov testov.
Teplota topenia je kľúčovým parametrom na hodnotenie tepelných a spracovateľských vlastností polykaprolaktóndiolu. Po dosiahnutí rozsahu topenia sa kryštalická štruktúra rozpadne a materiál prechádza z pevného stavu do roztaveného stavu s dobrou tekutosťou - charakteristika, ktorá ovplyvňuje skladovanie, prepravu a proces výroby polyuretánu. Pri praktickej výrobe, ak sú skladovacie teploty nízke, môžu niektoré polykaprolaktóndioly kryštalizovať alebo stuhnúť, čo si vyžaduje zahrievanie, aby sa obnovila primeraná tekutosť.
Preto by sa mali zvoliť vhodné teploty skladovania a spracovania na základe teploty topenia špecifického produktu polykaprolaktóndiolu. Je potrebné sa vyhnúť dlhodobému vystaveniu nadmerne vysokým teplotám počas zahrievania, aby sa zabránilo zmene farby materiálu alebo degradácii vlastností. Pri odkazoch na akademické práce alebo technickú dokumentáciu by sa mala uprednostniť technická špecifikácia alebo údaje testov DSC pre konkrétnu triedu produktu; teplota topenia jednej triedy by sa nemala považovať za univerzálnu teplotu topenia pre všetky polykaprolaktóndioly.